O pravek sa zaujímal už od detstva, v dospelosti si doň našiel svoju vlastnú cestičku, vďaka ktorej je jeho život plný dobrodružstva a zaujímavých stretnutí. Slovenského paleontológa Martina Kundráta uznávajú aj v zahraničí.
KOŠICE 7. septembra – Vďaka svojej práci chodí Martin Kundrát, ktorý pochádza z východného Slovenska, na fascinujúce výpravy. Takou bola aj slovensko-iránska expedícia, kde sa tímu vedcov z Košíc podarilo nájsť vzácne praveké pozostatky, alebo spolupráca s Čínou, v rámci ktorej Martin Kundrát pomohol poodhaliť hádanku týkajúcu sa zárodku embrya čínskeho „draka“. Vedec Martin Kundrát pôsobí v Cente interdisciplinárnych biovied Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Aj napriek svojím úspechom ostáva skromný, no netají sa kritikou toho, ako sa k vede stavia štát. Nastupujúcej generácii talentovaných ľudí chce preto vytvoriť tie najlepšie podmienky. Viac o svojej práci, objavoch, ale aj o tom, prečo je veda ako strom, porozprával pre Dobré noviny.
Ste úspešný paleontológ, podieľali ste sa na odhalení niekoľkých druhov dinosaurov. Ktorý z doterajších objavov bol pre vás najšokujúcejší alebo najveľkolepejší?
Asi vás sklamem, ale žiadny z mojich objavov nepovažujem ani za šokujúci, ani veľkolepý. Myslím, že nie je potrebné deformovať realitu, aby sme istým veciam dodali väčší lesk alebo slávu. Všetky moje objavy sú potešujúcou súčasťou jednej životnej cesty za poznaním a každý z nich neopakovateľným spôsobom prispel k dosahovaniu tohto cieľa. A ktorý z mojich objavov si cením najviac? Nuž, je to ten nasledujúci.
Kedy ste zistili, že sa chcete objavovaniu dinosaurov venovať naplno a čo je pre vás na vašej práci to najvzrušujúcejšie?
Prvý kontakt s pravekom som zažil v predškolskom veku. Tento záujem sa ďalej prehlboval na základnej škole. V tom veku som ešte neuvažoval o vedeckej profesii. Skôr som si vychutnával spontánnu radosť z poznávania úžasných foriem života, ktoré ožívali pod štetcom majstra Zdenka Buriana a v poviedkach profesora Josefa Augustu. S postupujúcim vekom som dospel k prvej dôležitej križovatke. Musel som sa rozhodnúť. Počúvnuť vnútorný hlas alebo podľahnúť požiadavkám doby.
A môže sa vôbec malý chlapec z odľahlého kraja pod Vihorlatom stat paleontológom? Či môže, to som ozaj nevedel. Ale cítil som, že to musím skúsiť. Cieľ bol teda jasný. Ako ho ale dosiahnuť? Priamej cesty nebolo. Zostával spôsob: „jeden premyslený krok za druhým“. Bola a stále to je cesta plná prekážok a prekvapení. Ale nemenil by som. Je to moja vlastná cesta. Nič hodnotné a dlhodobé nie je zadarmo. S odstupom času však zisťujem, že práve tieto prekážky otestovali moju vytrvalosť. Ich zdolávanie ma uistilo o správnosti mojich, často ťažkých, rozhodnutí. Moja vlastná cesta do praveku mi poskytuje nielen napínavé chvíle dobrodružstva a neopakovateľné stretnutia, ale umožnila mi neoceniteľný hlbší pohľad na podstatu a zmysel života. Bola a stále je zdrojom mojej hodnotovej orientácie a poznania, ktoré oslobodzuje.
K spolupráci vás prizvala aj Čínska akadémia geologických vied. Kedy vás prvýkrát oslovili a čo to pre vás, respektíve vašu kariéru znamená? Ktoré spolupráce sú pre vás obzvlášť dôležité?
Pokiaľ hovoríme o Číne, spolupracujem s dvoma akademickými inštitúciami. Prvou z nich, a to i chronologicky, je Čínska akadémia vied – konkrétne ústav vertebrálnej paleontológie a paleoantropológie v Pekingu. Moja prvá cesta do Číny sa uskutočnila na pozvanie riaditeľa tohto ústavu. Bolo to v roku 2007, takže tento rok máme malé jubileum. Od roku 2013 spolupracujem aj s Čínskou akadémiou geologických vied – konkrétne s geologickým ústavom. Táto spolupráca okrem výskumu zahŕňa aj vedeckú výuku, na ktorej sa podieľam ako školiteľ doktorandov. V tomto roku obhájil dizertačnú prácu môj prvý čínsky študent. Moja čínska rodina spolupracovníkov však zahŕňa aspoň tucet popredných múzeí, v ktorých nachádzam vzácnu podporu.
Čínska paleontológia zažíva v súčasnosti svoj zlatý vek. Množstvo, kvalita a výnimočnosť skamenelín, ktoré sa za posledných 20 rokov objavili v tejto krajine, nemá v histórii obdobu. Žasneme nad nálezmi drobných organizmov starých takmer pol miliardy rokov, ktoré mali mäkké telá. Čína nám otvorila okná dokorán do praveku, ktorý sme nemohli odhaliť na iných kontinentoch. Jeden pohľad však magnetizoval pozornosť celosvetovej verejnosti o niečo viac než iné. Spoznávame svet operených dinosaurov a ich prvých vtáčích potomkov. Je to svet, aký nedokázali predpovedať ani najfantastickejšie romány. Práve tu, v Číne, sa zmenil môj sen na skutočnosť. Skutočnosť, ktorá vlastne predčila samotný sen. A preto dnes medzi novými čínskymi dinosaurami nájdete aj prvé „slovenské“ dinosaury.
Absolvovali ste zaujímavé výskumné cesty. Môžete prezradiť, ako vlastne takáto cesta prebieha, koľko trvá a čo je jej najnáročnejšia časť?
Každá paleontologická výprava je svojím spôsobom neopakovateľná. Tie úspešnejšie majú niektoré spoločné rysy. Spájajú ich jasná definícia cieľu, kvalitný tím, sebadisciplína, správna taktika a predovšetkým svedomitá príprava. Príslovie, že pripravenému šťastie praje, platí v paleontológii dvojnásobne. Dĺžka výpravy je daná predovšetkým výškou finančných prostriedkov, ktoré sa podarí získať. V tomto aspekte Slovensko zaostáva. Ale netreba zúfať. Ak sa chce, vždy existuje cesta. Napriek obmedzeným možnostiam sa Slovensko začína čoraz viac presadzovať i vo výskume globálnejších javov našej planéty.
Je pre vás určite veľkým zadosťučinením, keď sa podarí nájsť veľký objav. Takým je aj embryo čínskeho „draka“ Baby Louie. Môžete ho popísať bližšie?
Baby Louie je predovšetkým príbeh so šťastným koncom. Hovoríme o zárodku dinosaura, ktoré sa našlo v takmer polmetrovom vajci. Tento unikátny exemplár sa dostal do rúk priekupníkov, ktorí ho ilegálne vyviezli z Číny do USA. V roku 2014 som bol medzi pozvanými hosťami pri otvorení expozície v národnom prírodovednom múzeu v Pekingu. Baby Louie sa vrátil späť domov – bol hviezdou expozície. Čína a svetová paleontológia oslavovala.
Dnes ma Baby Louie svoje vedecké meno. Pokrstili sme ho Beibeilong sinensis – mláďa čínskeho draka. Kto boli jeho rodičia? Giganti. Skutoční obri medzi oviraptorosaurami. Beibeilong pomohol rozlúštiť hádanku, ktorý dinosaurus kládol polmetrové vajcia vážiace až 6 kilogramov. Boli to málo známe formy oviraptorosaurov – cenagnathidy. Odhadujeme, že boli až 8 metrov dlhé a vážili takmer 3 tony. Ich kostrové pozostatky čakajú na svoje objavenie.
Na ktoré objavy ste najviac hrdý?
Na všetky, ktoré ľuďom prinášajú poznanie, vyzývajú k tvorivosti a pomáhajú zbaviť sa predsudkov.
Ako sa vám pôsobí na Slovensku? Máme tu dobré podmienky na takúto prácu a čo by ste poradili ľuďom, ktorí by sa paleontológii chceli venovať tiež? Oplatí sa im to?
Skutočnosť je taká, že ani 12 mojich publikácií (napr. v Nature Communications, Scientific Reports, …) počas 19 mesiacov môjho pôsobenia na Slovensku nestačili k tomu, aby som získal podporu vládneho návratového grantu, či grant APVV. Preto sa mi žiada poďakovať vedeniu Centra interdisciplinárnych biovied v Košiciach, ktoré ako jediné podporilo implantáciu môjho výskumu v domácom prostredí.
Po návrate na Slovensko som sa stretol s nepochopiteľnými názorovými anachronizmami, kariérnym „šplhaním po namastenej tyči“, mocnými pseudoprofesormi bez vedeckého výtlaku, komisiami, v ktorých si členovia dohadzujú granty, prebujnelou administratívou znemožňujúcou operatívnosť, nezodpovednosťou za budúcnosť vedomostnej konkurecieschopnosti, s excelentnými centrami bez excelentného výskumu, a ministerstvom, ktoré bolo pripravené bezostyšne rozdať granty subjektom postrádajúcim výskumnú gramotnosť.
O to viac si vážim ľudí, ktorí v týchto zložitých podmienkach nestratili principiálny postoj, pre ktorý ich ťažko budete hľadať v komisiách expertov a na riadiacich pozíciách. Sú ale magnetmi, ktoré stále dokážu zachytiť aspoň časť nadaných mladých ľudí, ktorí po tisíckach opúšťajú túto krajinu s minimálnou nádejou na návrat.
Po návrate na Slovensko som sa usadil v Košiciach, kde som našiel tím odborne kvalitných ambicióznych ľudí, ktorých netrápi závisť, neživia osobné animozity, motivuje ich potenciál multidisciplinarity a predovšetkým spájajú zdravé návyky, ktoré si priniesli zo zahraničia. V tomto intelektuálnom prostredí sa pokúšam vytvoriť interdisciplinárny tím, ktorý môže pomýšľať o riešení nadčasových výskumných výziev. Verím, že práve tu sa môže začať tradícia modernej integratívnej paleontológie na Slovensku.
Na čom pracujete aktuálne? Môžete sa tešiť na ďalšie skvelé nálezy a ak áno, v akom časovom horizonte od objavu sa k bežným ľuďom dostane takáto správa?
Stále na tom istom – na vlastných nedostatkoch a vytváraní lepších možností pre nastupujúcu generáciu mladých talentovaných ľudí. Aké budú ďalšie objavy? Nechajte sa prekvapiť (úsmev).
Dovoľte, aby som sa verejnosti poďakoval za pozitívnu odozvu na moje doterajšie objavy a realizáciu slovensko-iránskej paleontologickej expedície. Práve odtiaľ prichádza energia a povzbudenie pre ďalšie netradičné projekty. Mojou ambíciou je preniesť našu prácu, jej vedeckú i dobrodružnú podobu, na televízne obrazovky a stránky časopisov či kníh. Veda je ako strom. Ak sa nám aj podarí vysadnúť na jeho najvyšší konár, nezabudnime, že je to len vďaka koreňom, ktoré rastú hlboko do zeme. Nezabúdajme ich výdatne polievať.